V 60. rokoch 19. storočia sa v Trnave schyľovalo k odvážnemu priemyselnému projektu. Ambiciózni podnikatelia z Brna a Trnavy sa rozhodli postaviť veľký cukrovar, ktorý mal priniesť prosperitu mestu aj investorom. S kapitálom 600 000 zlatých a smelým plánom spracovať až 5600 ton repy ročne podali v roku 1868 oficiálnu žiadosť o odkúpenie a prenájom pozemkov. Rokovania neboli jednoduché, no napokon získali areál o výmere 3,5 hektára. Na získanom území musela zriadiť promenádu a dodržať zákaz technických zásahov do kanála. Tak sa začal písať príbeh druhého trnavského cukrovaru s oficiálnym názvom „Kráľovský privilegovaný cukrovar uč. – spol.”.
Výstavba sa rozbehla už v roku 1868. Cukrovar získal povolenie ťažiť piesok a štrk z brehov Trnávky a dokonca búrať mestské hradby, ktorých materiál použil na výstavbu. Cukrovar si zároveň zabezpečil právo čerpať vodu z potoka, s povinnosťou odvádzať ju späť. Táto okolnosť dokazuje, že úradným miestam chýbali základné poznatky o priemyselnom využívaní vody, o jej spotrebe a hlavne znečistení.
Práce na výstavbe cukrovaru prebiehali rýchlo a už na jeseň 1869 sa uskutočnila prvá cukrovarská kampaň. Počas kampane prichádzali do cukrovaru sezónni robotníci z okolitých obcí a často aj celé rodiny. V priemere pracovalo 120 mužov, 180 žien a, žiaľ, aj 50 detí, čo odzrkadľovalo tvrdú realitu vtedajších čias. Pracovalo sa 24 hodín denne na dve zmeny, pričom mzdy sa pohybovali od 30 do 130 grajciarov pre mužov a od 25 do 80 grajciarov pre ženy. Hoci presné čísla nie sú známe, odhaduje sa, že sa vyrobilo približne 280 ton surového cukru.
Prvá výrobná kampaň však mala aj tienistú stránku. Výroba spôsobila znečistenie potoka Trnávka, zdecimovala stav rýb a narušila chod mlyna na Hornopotočnej ulici. Poškodené cesty a nánosy blata prinútili mesto udeliť cukrovaru pokutu a nariadiť opravy. Napätie medzi mestom a cukrovarom rástlo, no mesto si uvedomovalo jeho strategický význam.
Rok 1871 sa pre cukrovar niesol v znamení hospodárskej krízy. Čelil finančným problémom a veľký príliv zámorského trstinového cukru zostril konkurenčný boj na zahraničných trhoch. Situácia vyvrcholila krachom na viedenskej burze, čo viedlo k začiatku konkurzného konania.
Napriek tomu sa podnik nevzdal. Vďaka pôžičke od brnianskych investorov modernizoval výrobu, zvýšil kapacitu spracovania repy až na 16 801 ton ročne. Naďalej tiež pokračoval vo výstavbe hospodárskych budov, realizoval výstavbu administratívnej budovy a obytného domu pre robotníkov.
Zlom nastal v roku 1876. Cukrovar splatil dlhy mestu a po ukončení konkurzu na krátky čas prešiel pod správu banky Wiener Bodenkredit-Anstalt Filiale Brünn. V decembri toho roku Cukrovar prešiel ešte jednou zmenou vlastníctva. Na cukrovarskú scénu v Trnave sa dostala rodina Stummerovcov, čím sa začala nová kapitola jeho histórie. S menom tejto rodiny bol Cukrovar spojený 70 rokov, od roku 1876 až do znárodnenia v roku 1946.
Projekt Cukrovar dnes píše novú kapitolu, v ktorej nadväzuje na historický odkaz zachovávaním kultúrneho dedičstva a vytváraním nových priestorov pre život. Rozhodnite sa pre bývanie v Cukrovare a staňte sa súčasťou jeho nového príbehu.
Textový a obrazový zdroj: FRANKO, M.: 165 rokov “trnafského” cukru.