Monika Kuhn a Gábor Bindics: Cukrovar sa opäť otvorí celému mestu

Cukrovar je súčasťou Trnavy už viac ako 150 rokov. Aký význam mal pre mesto v čase svojho najväčšieho rozkvetu?

Cukrovar výrazne formoval charakter Trnavy – bol miestom práce, inovácií, vzdelávania, ale aj spoločenského života. Prinášal do mesta nové technológie, mal vlastnú energetickú centrálu a zaviedol prvú súkromnú telefónnu linku. Zároveň bol domovom celých rodín a miestom, kde sa remeslo a skúsenosti odovzdávali z generácie na generáciu.

Pri príprave projektu nás prekvapilo, aký silný a pozitívny vzťah k nemu ľudia dodnes majú. Najlepšie to vystihol jeden z bývalých zamestnancov: „Keď sme cítili vôňu cukrovaru, vedeli sme, že je robota a je aj budúcnosť.“

Čím bol trnavský cukrovar výnimočný v rámci Slovenska?

Trnavský cukrovar bol výnimočný svojou veľkosťou, technologickou úrovňou aj priamym prepojením s mestom. Patril medzi najväčšie a najmodernejšie potravinárske podniky najprv v Uhorsku, neskôr v Československu a na Slovensku. Jeho produkcia smerovala aj do Bosny a Hercegoviny, Srbska či Turecka. V období najväčšieho rozkvetu zamestnával približne 150 stálych a až 1 500 sezónnych pracovníkov a denne dokázal spracovať 3 000 – 3 200 ton cukrovej repy.

Výnimočné je aj to, že cukrovar prežil viac ako 150 rokov a počas celej svojej existencie sa neustále rozvíjal a modernizoval. Tento vývoj je dodnes čitateľný v jeho architektúre – od najstarších industriálnych objektov až po kvalitné stavby druhej polovice 20. storočia, vrátane pôvodných detailov a unikátnych podzemných priestorov. Špecifická je aj jeho poloha bezprostredne pri historickom centre – mesto cukrovar postupne obrástlo a areál sa stal jeho prirodzenou súčasťou.

Ktoré objekty považujete za najcennejšie z pohľadu industriálneho dedičstva?

Za najcennejší považujeme predovšetkým areál ako celok a jeho jednotlivé historické vrstvy. Vedľa seba tu vidíme liatinové stĺpy z 19. storočia, nitované konštrukcie zo začiatku 20. storočia aj neskoršie zvárané konštrukcie. Mnohé prvky boli počas fungovania cukrovaru opakovane upravované, presúvané a používané nanovo. K tomu sa pridávajú vypínače, svietidlá, technické zariadenia či detaily z obdobia socializmu. Spolu vytvárajú neuveriteľne autentický celok, ktorý rozpráva príbeh postupného rastu a premeny areálu. Preto hodnotu nevnímame iba cez jednotlivé pamiatkovo chránené budovy. Dôležité sú pre nás aj objekty a zdanlivo drobné technické prvky, ktoré dokumentujú jednotlivé etapy výroby „bieleho zlata“ a dávajú miestu jeho jedinečný industriálny charakter.

Ako náročné je pripraviť obnovu tak rozsiahleho a historicky hodnotného areálu?

Obnova areálu takéhoto rozsahu a významu je komplexná a zodpovedná úloha, ale zároveň obrovská príležitosť. Máme tu približne 35 000 m² budov, ktoré stratili svoju pôvodnú funkciu, a práve to nám dáva možnosť hľadať nové odpovede na aktuálne potreby mesta – od demografických zmien a klimatickej zmeny až po potrebu vytvárať miesta pre každodenné sociálne interakcie. Najnáročnejšie je preto správne pochopiť, čo Trnava skutočne potrebuje, a nastaviť proces, ako postupne vytvoriť živú, dostupnú a ekonomicky udržateľnú mestskú štvrť s pestrým programom a kvalitnými službami. Takú, ktorá nebude odčerpávať život z existujúceho mesta, ale naopak ho bude prirodzene posilňovať.

Za dva roky prípravy sme sa snažili areál spoznať naozaj do hĺbky. Postupne vznikol tím odborníkov z rôznych oblastí, pretože takáto transformácia nestojí iba na budovách a plánoch, ale predovšetkým na ľuďoch a ich schopnosti spolupracovať. Vzniklo rozsiahle mapovanie a inventarizácia hodnotných prvkov, ktorá pri každom z nich definuje jeho hodnotu aj spôsob, ako k nemu pristupovať – čo a ako zachovať, obnoviť alebo ďalej využiť.  Takýto projekt však nemôže vznikať za zatvorenými dverami a ani sa nedá naplánovať naraz. Obnova Cukrovaru bude postupná a práve preto je dôležité proces otvárať, počúvať ľudí a umožniť im doň vstupovať. Robili sme to počas doterajšej prípravy a chceme v tom pokračovať aj ďalej. Vyžaduje si to dialóg s mestom, obyvateľmi, odborníkmi a budúcimi užívateľmi, ale predovšetkým vzájomnú dôveru. 

V prípravných fázach ste spolu s Krajským pamiatkovým úradom detailne skúmali celé územie. Pri prieskume vás niečo prekvapilo?

Najviac nás prekvapilo tzv. Spojovacie rameno – podzemný kanál, ktorý kedysi prepájal Trnávku s Mlynským potokom a bol súčasťou systému regulácie vody. Predstavte si priestor približne šesť metrov široký, štyri metre hlboký takmer 200 metrov dlhý, ktorého steny boli v 19. storočí postupne ručne vyložené kameňom. Nad kanálom sa navyše zachovali murované železničné mosty zo začiatku 20. storočia. Dnes je väčšina kanála prekrytá a miestami zasypaná, ale podľa doterajšieho prieskumu sa zachoval v prekvapivo dobrom stave. Je to jeden z objavov, pri ktorých si človek naplno uvedomí mierku a technickú vyspelosť celého areálu.

Zároveň je to veľká príležitosť do budúcnosti. Podobne ako historické budovy, aj pôvodnú vodnú infraštruktúru môžeme zapojiť do nového fungovania areálu – napríklad pri zadržiavaní dažďovej vody a hospodárení s vodou. Infraštruktúra, ktorá slúžila cukrovaru pred viac ako sto rokmi, tak môže dostať nový význam a pomáhať areálu reagovať na dnešnú klimatickú zmenu.

Nie múzeum, ale živá štvrť: Takáto budúcnosť čaká Cukrovar

Čítať článok

Čo prinesie transformácia bývalých cukrovarských budov, verejného priestoru a ďalších objektov areálu obyvateľom Trnavy? 

Opriem sa o výrok belgického architekta Jana de Vyldera, predsedu poroty architektonickej súťaže, ktorý veľmi presne vystihuje podstatu nášho prístupu – bývanie je súčasťou celej siete aktivít, nie izolovaným a samostatným programom. Transformácia historického areálu prinesie rezidentom Cukrovaru aj obyvateľom Trnavy predovšetkým plnohodnotnú mestskú štvrť – otvorenú, živú a prirodzene prepojenú s existujúcim mestom.  Miesto, kde sa bývanie stretáva s kvalitnými službami, kultúrou, programom a verejnými priestormi a kde zachované historické budovy vytvárajú jedinečnú identitu a atmosféru štvrte. 

Prečo je podľa vás dôležité chrániť industriálne dedičstvo?

Industriálne dedičstvo je súčasťou našej identity – je to niečo autentické, čo nenájdeme nikde inde a na čo môžeme byť hrdí. Cukrovar v Trnave umožňuje z jedného miesta vnímať 150 rokov postupného rastu mesta, vývoja výroby, technológií aj spôsobu života ľudí. Je to areál, ktorý by sme dnes už nikdy nepostavili. Pre mnohých ľudí znamenal prácu, živobytie aj domov. Preto je dôležité nielen zachovať jeho budovy a technické prvky, ale aj príbehy a vzťahy, ktoré sú s nimi spojené. 

Zachovanie však podľa nás neznamená zakonzervovanie minulosti. Transformácia môže tomuto dedičstvu dať nový zmysel a umožniť, aby jeho príbeh pokračoval. V 21. storočí považujeme fyzické miesta, kde sa ľudia prirodzene stretávajú a spoznávajú, za mimoriadne dôležité. Osobný kontakt a každodenná interakcia sú totiž jedným zo základných predpokladov toho, aby sme si navzájom rozumeli. 

Dá sa povedať, že práve historické budovy vytvárajú identitu budúceho Cukrovaru?

Historické budovy sú skvelým základom, na ktorom môžeme ďalej stavať. Identitu Cukrovaru však nevytvárajú iba ony, ale areál ako celok – vzťahy medzi budovami, priestory medzi nimi, komín, technické prvky aj jeho špecifická mierka. Spolu vytvárajú charakter, ktorý je v slovenskom kontexte výnimočný. Dnes je areál skôr uzavretým územím a bariérou v meste. Naším cieľom je zachovať jeho autenticitu, ale zároveň z neho vytvoriť otvorenú a živú mestskú štvrť, ktorá bude prepájať rôzne časti mesta aj rôznych ľudí.

Zo zahraničia poznáme skvelé príklady, ako sa industriálne dedičstvo môže stať základom novej identity miesta. Napríklad PAKT Antwerpen ukazuje, ako môže bývalý industriálny areál prepájať prácu, gastronómiu, komunitu a mestské poľnohospodárstvo. Automatické mlyny v Pardubiciach sú nám blízke aj stredoeurópskym kontextom a ukazujú, ako môže industriálne dedičstvo vytvoriť novú kultúrnu časť mesta. A potom je tu kultový SESC Pompéia od Liny Bo Bardi – krásny príklad toho, ako môže bývalá továreň dostať úplne nový spoločenský význam bez toho, aby stratila svoju pôvodnú silu a charakter. Cukrovar má podľa nás všetky predpoklady stať sa miestom, ktoré bude jednoznačne trnavské, ktoré nikde inde nenájdete a na ktoré môže byť mesto hrdé aj o ďalších sto rokov.

Čo všetko bude môcť verejnosť v obnovenom areáli nájsť?

Cukrovar by sa mal stať živou súčasťou mesta. Počítame s multifunkčným priestorom pre kultúrne a komunitné podujatia, základnou umeleckou školou, obchodmi, službami, gastronómiou, kanceláriami a coworkingom, priestormi pre šport a regeneráciu, hotelom aj rôznymi formami bývania. Dôležitou súčasťou bude pestrá sieť verejných priestorov. Cieľom je, aby štvrť žila počas celého dňa. Nechceme však dnes presne nadiktovať, čo bude v každom priestore o desať rokov. Dôležité je vytvoriť flexibilný základ, ktorý sa bude môcť postupne meniť podľa potrieb mesta a jeho obyvateľov. Z multifunkčného priestoru môže byť tržnica, inokedy miesto pre kultúrne podujatie alebo priestor, kde si deti zahrajú futbal.

Podobne uvažujeme aj o službách. Máme tu ideálny priestor pre malú veterinu, šermiarsky klub či množstvo ďalších funkcií, ale na ich vznik potrebujeme predovšetkým ľudí a partnerov, ktorí im dajú obsah. Dobrým príkladom je plánovaná základná umelecká škola, ktorú pripravujeme v spolupráci s mestom. Prepojí dve existujúce umelecké školy – hudobnú a výtvarnú – a vytvorí pre ne kvalitnejšie podmienky v priestoroch navrhnutých priamo na tento účel. 

Prečo sa investor rozhovodol vyhlásiť medzinárodnú architektonickú súťaž?

Pri takomto komplexnom areáli je architektonická súťaž podľa našich skúseností jednoducho najlepší spôsob, ako sa dopracovať k čo najlepšiemu výsledku. Umožňuje nám pozrieť sa na jedno zadanie viacerými očami a priniesť rôzne, často aj nečakané riešenia.

Predpokladáme, že sa do súťaže zapoja tímy z rôznych častí Európy. Zároveň sa snažíme motivovať architektov, aby vytvárali multidisciplinárne tímy – so špecialistami na industriálne dedičstvo, krajinnú architektúru či ďalšie oblasti. Práve medzinárodná súťaž nám umožňuje priniesť do Trnavy skúsenosti ľudí, ktorí už podobné transformácie riešili, a prepájať ich s lokálnymi odborníkmi.Dôležitá je pre nás aj kvalita medzinárodnej poroty. Jej predsedom je belgický architekt Jan de Vylder, ktorý tento rok získal Mies van der Rohe Award – hlavnú európsku cenu za súčasnú architektúru – za obnovu Palais des Expositions v Charleroi.

Čo od súťaže očakávate?

Očakávame predovšetkým nový pohľad na celé územie – návrh, ktorý bude ambiciózny a inovatívny, ale zároveň zodpovedný, udržateľný a rešpektujúci jedinečný charakter Cukrovaru. Veríme, že súťaž prinesie aj riešenia, ktoré dnes sami nevidíme a ktoré naše uvažovanie o budúcnosti areálu posunú ďalej.

Začína sa nová kapitola historického srdca Cukrovaru

Čítať článok

Aké sú najväčšie výzvy, ktoré budú musieť súťažiace tímy vyriešiť?

Na projekte pracujeme už druhý rok, územie máme pomerne detailne zmapované a postupne sme si overili, kde sú jeho možnosti aj limity. Najväčšou výzvou pre súťažiace tímy bude toto všetko správne pochopiť a premeniť na jeden fungujúci celok.

Kľúčová bude transformácia historických budov na nové funkcie tak, aby sme zachovali ich autenticitu, ale zároveň vytvorili priestory, ktoré budú prevádzkyschopné a budú spĺňať dnešné požiadavky. Rovnako dôležité bude správne nastaviť mierku a charakter veľkého množstva verejných priestorov a prirodzene prepojiť Cukrovar s historickým centrom, Kalváriou, Sláviou aj budúcou okolitou zástavbou. Veľkou témou bude klimatická zmena. Máme za sebou ďalšie horúce leto a vieme, že pri transformácii areálu na ďalších sto rokov už túto tému nemôžeme vnímať ako doplnok. 

Čím sa bude Cukrovar odlišovať od bežných rezidenčných projektov?

Cukrovar má všetky predpoklady na to, aby bol niečím viac než bežným rezidenčným projektom. Má silný genius loci, industriálne dedičstvo a polohu priamo v meste. Nechceme preto vytvoriť monofunkčnú obytnú štvrť ani uzavretú „gated community“, ale prirodzené pokračovanie Trnavy – miesto, kde sa prepája bývanie, práca, služby, kultúra, vzdelávanie a voľný čas.

Veľkou príležitosťou je aj to, že štvrť nemusí vzniknúť naraz podľa jedného definitívneho plánu. Môže sa postupne vyvíjať a obyvatelia mesta aj samotného Cukrovaru môžu byť aktívnou súčasťou tohto procesu. Pre novú štvrť si asi nemožno priať nič lepšie, ako keď rastie spolu s ľuďmi, ktorí ju používajú. 

Veľkou témou je aj otvorenosť štvrte – ako bude nový Cukrovar prepojený s historickým centrom Trnavy?

Otvorenosť je pre nás jedným zo základných princípov. Cukrovar by mal byť prirodzene priechodný zo všetkých smerov a stať sa pokračovaním historického centra, nie uzavretým areálom, ako je to dnes. Dôležitý bude otvorený parter budov, ktorý prepojí vnútorné funkcie s verejným priestorom, ale aj rôznorodý program, aby sem mali dôvod prichádzať všetci Trnavčania, nielen obyvatelia novej štvrte. Prepojenosť však znamená aj citlivo dopĺňať to, čo už v okolí existuje. Dobrým príkladom je susedný Park pri kalvárii. Uvedomujeme si hodnotu jej sakrálnej architektúry a atmosféry, preto nechceme, aby musela preberať ďalšie aktívne funkcie. Tie môžeme priniesť do Cukrovaru a Kalvárii ponechať jej pokoj a sakrálny charakter.

Môže sa Cukrovar stať príkladom pre obnovu ďalších brownfieldov na Slovensku?

Veríme že áno. Postupne prechádzame jednou z prvých transformácií industriálneho areálu takéhoto rozsahu u nás a uvedomujeme si zodpovednosť, ktorá s tým súvisí.

Máme silný tím odborníkov a snažíme sa nastaviť proces tak, aby sme nešli skratkami – od dôkladného poznania areálu a dialógu s mestom a pamiatkarmi až po medzinárodnú architektonickú súťaž. Práve kvalitný a dôsledný proces je podľa nás základom kvalitného výsledku. Na Slovensku máme stovky brownfieldov, ktoré čakajú na svoju ďalšiu kapitolu. Ak sa nám podarí ukázať, že industriálne dedičstvo nemusí byť prekážkou rozvoja, ale naopak jeho základom, Cukrovar môže byť významnou skúsenosťou aj pre ďalšie mestá. Nejde pritom iba o to, ako zachrániť staré budovy. Ide o to, či dokážeme z toho, čo sme zdedili, vytvárať kvalitné mesto pre ďalšie generácie.

Monika Kuhn a Gábor Bindics

Koordinátori obnovy Cukrovaru

Monika je projektová manažérka projektu Cukrovar a architektka. Pôsobila v Metropolitnom inštitúte Bratislavy, kde pracovala na verejných projektoch, ako je rozvoj brownfieldu Bazová či revitalizácia Živého námestia.

Gábor je kultúrny manažér s bohatými skúsenosťami s oživovaním mestských priestorov. Založil KC Dunaj či prvé stredoeurópske kino v Paríži a 10 rokov viedol Starú tržnicu v Bratislave. Stojí za projektmi ako Živé námestie v Bratislave či obnova kúpeľov Grössling a Machnáč a pôsobil aj na kultúrnych projektoch v Londýne či Budapešti.